ČAD - grindcore so zvieracou tvárou a ľudským srdcom. Ripcore čo ťa láskavo rozpára a brutálne zošije...či naopak? Alebo je to všetko inak?
http://www.myspace.com/cadripcore
http://bandzone.cz/cad
------------------------------------------------------------------------------
Po dlhšom čase opäť pôvodný rozhovor. Mal sa tu objaviť už niekedy v polovici minulého roka, no trochu sa to pretiahlo. Na aktuálnosti mu to však veľmi neubralo, pretože bol koncipovaný skôr retrospektívne, pri príležitosti 15. výročia kapely.
Kapelu ČAD poznám dlho, ich prvé demá sme počúvali s kamošmi niekedy v rokoch 96/97, pokiaľ ma pamäť neklame. Videl som si ich na koncertoch kde pohadzovali po publiku mäso a kurence. Trochu sa mi to zdalo ujeté, no neskôr sme sa skamarátili, stretávali sa na koncertoch, absolvovali sme aj spoločné turné - ČAD / ROVNOU CHODBOU (kapela kde som hral na bicie/spieval) - po Nemecku a vydali spoločné split CD - kapela STEH (ďalšia z kapiel kde som trápil bicie) s ČADovským rock´n´rollovým alter-egom VANDALI.
Vôbec, za tú dlhú dobu čo ich poznám a videl a počul som viacero tvárí ich vývinu, mal som chuť spraviť s nimi rozhovor. No a 15. výročie bolo ideálnou príležitosťou. Otázky som kládol ja, odpovedal Pišta.
Aké boli začiatky kapely ČAD - kto, kedy, ako a prečo vlastne? Ak tak, trochu zaspomínajte na svoje hudobné vplyvy, skúšobne, prvé koncerty...a na zrod RIPCORE.
Chlape, to bolo dávno. Pravda je taká, že viac ako polovicu života sa venujem muzike. Čad sme založili v roku 1994. To som mal štrnásť. Tento rok (2011) budem mať tridsaťdva, takže si to vieš predstaviť. Vlastne to zahŕňa celý môj osobnostný prerod, od zúriaceho adolescenta, po zhíčkaného tridsiatnika. Čad v tých rokoch, to som bol ja, Pišto Wilson, vtedy zvaný aj Štofan Smrtihlav. Potom Zelený Ďábel Tichonov na base a Jaroslav Kostička na bicích. V roku 1998 Tichonova vystriedala Basia Drak Heligónka Noiseovna. V roku 2003/2004 sa k nám na bicie pritrafil Valér Tornád, bo Kostička odišiel do UK.
S muzikou som začal však skôr. Už od šiestich rokov som hral na klavír. Mama používala rôzne donucovacie prostriedky, len aby som pri tom chujáckom nástroji vydržal. Nakoniec po siedmych rokoch utrpenia ma z klavíra vyhodili. Ja som mal som pokoj a mama hanbu na celý okres. Potom som hral futbal s miestnymi blbečkovcami, no keďže som mal veľkú hlavu, nevedel som šprintovať ako oni, ktorí mali hlavy od prírody malé a ploské ako sekerky.
Niekedy v tom období (boli sme tuším siedmaci) sme so spolužiakom Ivanom založili skupinu Treskot po vzore fenomenálnych Iron Maiden. Rozdiel bol v tom, že oni boli piati virtuózi a my dvaja trtkovia. Do kudibóru u babky (taká miestnosť na odkladanie náradia) sme privliekli dva veľké plechové sudy na naftu. Rozrezali sme jednu metlu a jedny hrable, teda rúčky a začali sme v kudibóre po tých sudoch trieskať. Do toho sme kričali slogany, ako Treskot je najlepší! Hluk hluk hluk! Uaaaaaa vrrrrrrrr a podobne. Aj sme si to nahrávali a potom sme to v škole púšťali babám, ktoré sme samozrejme chceli ohúriť. Zväčša len bezradne zízali. Prvá pozitívna odozva na našu muziku bola, keď sme v jedno popoludnie prišli opäť trieskať do kudibóru. Babka stála nešťastne na dvore a hovorila nám: „Taká smola, neviem, čo budem robiť. Dovézli mi kurence a nechcú z kurína von.“ My na to, že nás to nezaujíma. Potom sme zaliezli do kudibóru a začali trieskať a vrešťať. Zrazu sa otvorili dvere a tam babka, že: „Chlapci, ďakujem vám, vy ste tie kurence nadobro z kurína vyplašili. Už sú venku. Poďte si dat šťavovanú vodu!“ Kudibór totiž priamo susedil s kurínom. Takže keď sme spustili produkciu, sliepočky nevedeli, čo sa robí a vyletovali, jak s nasolenou riťou. Také boli vtedy časy.
Zásadné zlomy v kapele, vaše horšie/ lepšie obdobia? V akom období sa nachádzate teraz, po tých 15-tich rokoch?
Najzásadnejší bol rok 94, keď sme to dali dokopy. Potom rok 98, keď odišiel basák. To bola podpásovka. Ale to tak vždy je. Niekto dospeje skôr, niekto nikdy. Náš basák dospel, a už sme sa mu zdali smiešni. Teraz po rokoch viem, že to bolo najlepšie, pretože do kapely prišla Basia – ségra. To nás za tie roky dosť rodinne zocelilo. X súrodencov, ktorých poznám, tak spolu ledva prehovoria. My sa stretáme takmer každý deň. Okrem skúšok a koncertov chodíme na prechádzky so psom do hôr a je to paráda.
Ďalší zlom nastal, keď do kapely prišiel Valér Tornád. To sme zažili asi najväčší prerod. On je veľký pedant a človek, ktorý na veciach maká. To sa odrazilo aj na novej podobe našej hudby. Aj keď sme ho spočiatku hatili, dávali sme mu múdre punkové rady o nepotrebnosti cvičenia, či metronómu. Ale on to nevzdal. Aj cez našu filozofiu, že chyby na nahrávke, oživia celkové vyznenie, aj cez to sa preniesol. Je obdivuhodné, aký je vo svojich postojoch tvrdohlavo vytrvalý a hlavne nenásilný. Tak sme skončili pri tom, že dnes nahrávame podľa metronómu a snažíme sa hrať bez chýb dokonca aj na koncertoch, hehe. Teraz máme celkom dobré obdobie, hráme koncerty, chystáme nový ČAD, chodíme do práce a na výlety. V podstate žijeme vo svete Rozamundy Pilčerovej...
Aké boli (okrem hrania) a aké sú vaše aktivity teraz? Kedysi ste viedli distro, organizovali koncerty, fungovala spolupráca s kapelami spoza hraníc, fachčil label Gore cult (ozaj, žije ešte?)...A kto všetko sa podieľal na zaujímavých ilustrovaných obaloch k vašim CD a na tvorbe vašich videoklipov? A dajte sem prosím aj vašu diskografiu:
Všetci pracujeme. Basia dokončuje doktorát a popritom robí grafický dizajn... Valér robí dizajnéra, pre jednu taliansku dizajnérsku firmu. Maká jak šraub, od 9.do 19, potom cvičí na bicie a randí s Basiou. Oni totiž spolu chodia, už nejaký ten piatok. Teraz sa práve zariaďujú u Valéra v podkroví, takže Basia o chvíľu stratí punc obyvateľky Jura a bude Juranka v Bratislave, hehe. Kedysi sme boli aktívnejší, čo sa týka sekundárnych činností. Okrem kapely som mal label, distro a robili sme aj koncerty. Mňa vydávanie stále lákalo, bola to taká romantická predstava o celosvetovej punkovej „sieti priateľov“. Nebol net, ani komp som nemal. Zdrojom informácií boli letáky a ziny. Miloval som, keď mi do schránky prišli platne z druhého konca planéty. Keď Gorecult prod. fachčilo jak malo (bolo to len chvíľu, teda asi rok), to som každý deň číhal na poštárku, či niečo nenesie. Už z diaľky mi kývala: „máš tu balík Štefko!“ Druhá vec bola predávať tieto vymenené veci na koncertoch. To som neznášal. Naťahovať sa s krabicami, ako pako. A potom číhať, či si niekto niečo kúpi. Nemám talent na predávanie. Veľa vecí som rozdal, jednoducho forma UG obchodu bola taká istá ako butik s ponožkami. A nahovárať si, že to robím pre scénu... Sám som tomu neveril, tak Gorecult postupne zdochol. Aj keď som sa pozrel na ľudí, ktorý vydavateľstvo, či distro prevádzkovali na 100%, tak som videl, že žijú na doraz a ani z koncertov nič nemajú. Teraz vydávame veci od ČADu aj od Vandalov sami, ale je to len cesta, ako mať veci pod kontrolou. Máme internetový obchod, o ktorý sa stará Basia a Valér. Istý čas som ho spravoval ja, ale všetko som rozdával zadarmo, tak mi ho odňali, hehe.
Diskografia je rozsiahla, o pár dní ju dáme na myspace. S Čad je to okolo 12 titulov aj s demáčmi. S Vandalmi máme tri albumy, dva demáče a jednu split 7“ep so Zónou A.
Čo sa týka obalov, tak tie po roku 2003, kedy prišiel do kapely Valér Tornád, robil jeho brat – Perzo (Mišo Ivan). Robil nám aj obálky kníh. On sa maľovaním živí, je vyťažený jak sviňa. Robí obálky kníh, časopisov, navrhuje postavy do počítačových hier. Jeho práce vychádzajú v najprestížnejších svetových zborníkoch, skrátka je to fanatik. Napríklad Ondatra z Rozporu má od neho na celom chrbte vytetovanú bitku a na ruke barbara a na nohe človeka s vlkmi. Ale v posledných rokoch je Perzo vyťažený jak sviňa a nemá čas robiť aj pre nás. Tak sa toho ujal Valér Tornád a myslím, že mu to ide veľmi dobre. Dokonca mám pocit, že vie podstatu vystihnúť ešte lepšie. Súkromná vojna, Invázia, Pekelná muzika, Havinkovo hovienko, Príbehy z prdiaceho pralesa, a kopec tričiek – to sú práce Valéra Tornáda.
Predstavte si Vás o 15 rokov. Ako vidíte ČAD ako tridsať ročného fagana?
...a samozrejme vám prajem všetko najlepšie k 15tinam a občanáku...
+ otázka do xichtu: "Občan punk - ako ste vyrovnaní s náboženskou otázkou"? či... "Občan ČAD, ako ste vyrovnaní s náboženskou otázkou?" (Voľakedy za "starých dobrých čias" dostávali ľudia v práci či v živote podobné otázky. Ohľadom ich presvedčenia. Vyzerá to možno aj tak, že sa to aj vráti a týka sa to aj "slobodomyseľnej punkovej scény")
Ktovie, čo bude, keď bude ČAD oslavovať tridsiatku? A či toľko vydržíme? Sakra, veď to budeme mať vyše štyridsať rokov! Jediná a veľká túžba ohľadne muziky je (aspoň moja), aby som z nej nikdy nemusel žiť. Keď vidím ľudí, ktorí z punku žijú, tak sa toho desím.
Čo sa týka náboženstva, hehe. Čo tam vysporiadať? Som kresťan – katolík, Basia tiež a Valér Tornád je človek, ktorý si kladie otázky. Na reči o tom, že viera je osobná vec, na túto hru nepristupujem. Keď prijímaš, že Ježiš Kristus je syn Živého Boha, Spasiteľ a Vykupiteľ, prečo to tajiť? Punková scéna bývala a vlastne aj je naladená protinábožensky. Nikomu to neberiem. Ľudia sa oháňajú križiackymi výpravami, inkvizíciou, bohatstvom Cirkvi, zlatom, pedofilmi. Ale toto sú atribúty, ktorými sa poukazuje na Rímskokatolícku Cirkev, ktorej hlavou je Pápež. Ale keď im vadí toto, prečo sa nedajú ku Kalvínom, ktorí majú skromné chrámy bez jediného obrazu, prečo sa nedajú k pravosláviu, ktoré sa od rímskeho katolicizmu dištancuje? Prečo nejdú k Evanjelikom, k Cirkvi bratskej, alebo k Husitom, alebo k Baptistom? Pravda je taká, že títo militantní antikresťanskí bojovníci o ničom takom nemajú ani potuchy. Nič nepoznajú, nič nevedia.
A s Cirkvou je to tak, ako s krásnou babou, ktorá škúli. Keď na ňu pozeráš povrchne, vidíš len to, že je škuľavá. Keď sa jej prizrieš zblízka zistíš, že je to tá najkrajšia bytosť na svete.
Vaše texty - sú písané zaujímavo, no zdajú sa mi často kontrastne s vami ako ľuďmi. Na vašich textoch ma zaráža často krát surovosť, tvrde výrazy a - až nenávisť. Je to tak? Texty ako Psia krv, Varič pika, Poďte do mňa v kurvy, Zlý...atď. mi nesedia k vám ako povahám. Je v tom irónia, sranda alebo...? Pritom sa na vašich obaloch objavuje poďakovanie Bohu. Ako je to?
A vaše prežívanie viery versus hranie v HC/grind kapele? Je to od seba oddelene? Mali ste vďaka svojim postojom niekedy problémy ?
Začnem takto. Veľa neveriacich ľudí si myslí, že keď si veriaci, musíš byť automaticky dobrý, zbožný, pokorný, poslušný, chudobný, ochotný, atd. Ale to je omyl. To je model dokonalého kresťana. Lenže my sme iba na ceste a takýto ideál sa podarí dosiahnuť jednému z tisíc.
To, že som prijal krst, že verím, že Kristus je Spasiteľ, že sa snažím žiť podľa desatora, to nevylučuje, že môžem byť zároveň aj pekný hajzel. To máš ako s vodičákom. Sadneš za volant a tiež rešpektuješ určité predpisy. Ale sem-tam prejdeš na červenú, nedáš prednosť v jazde, prekročíš maximálnu rýchlosť... Dobrý šofér by to robiť nemal.
Kresťan, je človek, ktorý sa snaží byť lepším. Kresťanstvo je ťažké. Odpúšťať nepriateľom. Chlape, koľkých by som nakopal do gulí, a pritom by som mal odpustiť. Koľkými pohŕdam a pritom, by som ich mal milovať... Koľkým nepomôžem, hoci by som mohol. Ulice sú plné biedy a ja si kúpim tretiu gitaru, ty si dáš na chlieb salámu, hoci niekto nemá ani misku ryže. Byť kresťanom nie je jednoduché, je to veľká výzva.
A texty ČAD, to je ventil hnevu. V Biblii odporúčam prečítať si zaklínacie žalmy, to je „nářez!“ hehe.
A Bohu ďakujeme na každom albume, pretože treba ďakovať. Za každú sekundu života, za každý nádych, ale aj za bolesť, za nezdar.
A problémy kvôli postojom? Napríklad v Čechách nás dlhé roky bojkotujú dvaja najväčší UG vydavatelia. Keď jednémú z nich Džou z Beton písal, či by nemal chuť podieľať sa na spoluvydaní LP Beton/Čad, tak mu napísal, že kresťanskú kapelu nepodporí. Dobré, ne? Je toho viac.
VANDALI - projekt čo prerástol ČAD. Aspoň ja mám ten dojem. Váš názor? Ako vznikla táto kapela a prečo? Plány VANDALOV do budúcnosti?
Vandali vznikli z pretlaku melodických hudobných nápadov. Nechceli sme kaziť ČAD nejakým zmelodizovávaním, to by dopadlo strašne. Mal som pár rokenrolových skladieb a spieval som si ich popod fúz a potom reku, šak skúsme to hrať a bolo. Zdá sa, že Vandali sú známejší a azda je to aj pravda, ale to je len vecou náhody. Je to hudba, ktorá je prístupnejšia, aj keď pre mejnstrímového poslucháča stále veľmi tvrdá. Na začiatku sme hrávali pre kamošov, vlastne pre tých, čo poznali ČAD. Tak sme struhli nejaký rokenrol a bolo. Nemali sme žiadne ambície. Tešili sme sa z toho, že nič nechceme, a napriek tomu tak veľa dostávame. Preto aj staré nahrávky sú také aké sú. Vlastne naživo zo štúdia. A dnes aj trocha ľutujeme, že sme si na nich nedali viac záležať.
Vymýšľame nové veci, ktoré na Slovensku nikto nerobil. Na splitku s fenomenálnymi STEH bol priložený aj „náhradný“ obal. Aby človek, ktorý si ho kúpil, mohol toto CD napáliť a aj s pekným obalom darovať kamošovi. Naše narávky predávame štýlom: urči si vlastnú cenu. Je to zaujímavé. Za prvé dve Cdčka sme pýtali +/- 8 eur za kus. A pomaly ani pes po nich neštekol. Potom prišiel ČAD – súkromná vojna a spôsobom „urči si vlastnú cenu“ sme predali celý náklad. Posledných Vandalov sme robili tiež takto. Vždy vydáme aj limitovanú edíciu s darčekom, tá má pevnú cenu a je pre hudobných gurmánov. Inak tento princíp určovania si ceny je úplne super. Ľudia si naše Cdčka konečne vo veľkom objednávajú. Niekto dá 50 centov, niekto 3eurá, a boli aj takí, čo dali 15Eur. Je to perfektný príklad solidarity a vážime si každého, kto nás takto podporil.
Potom sme ešte robili akciu, keď sme hrali na festivale Pohoda 2010, tak každý, kto prišiel na náš koncert do stanu, dostal Cdčko – Invázia. Za 5 minút zmizlo 1000CDčiek. Potom aj na krste v klube Randal sme dávali CD ku vstupenke. Tu padlo ďalších takmer päťsto.
CD ako hudobný nosič už nemá cenu. Čudujem sa mladým, neznámym kapelám, ktoré za svoj debut suverénne pýtajú desať eur a potom im celý náklad leží pod posteľou a iba nariekajú, že o nich nikto nestojí.
Pišta, viem že si vydal v minulosti niekoľko básnických zbierok, môžeš k tomu trochu...? Tiež ste vydali dve detské knihy - ako si s nimi spokojní? Ohlasy? Študoval si poľskú literatúru, pracuješ v rozhlase, učíš na škole, venuješ sa knihám, básniam...čomu ešte? Čo ti dáva tvoja práca?
Zatiaľ mám na konte s Božou pomocou nejakých deväť kníh, z toho jedna je vedecká. Škola bola fajn. Keď som ju skončil, bol som rozhodnutý nikdy nepracovať. Potom ma priškripol okresný úrad a poslal ma robiť kancelársku krysu na oddelenie posudkových činností, pre ťažko zdravotne postihnutých. Tam som vydržal skoro rok. Potom ma prijali na doktorandské štúdium a po jeho ukončení v roku 2007, som na Filozofickej fakulte UK dostal miesto odborného asistenta. Medzitým sa mi naskytla príležitosť pracovať v Slovenskom rozhlase v sekcii náboženského vysielania. Som vďačný za obe tieto práce. Obe tieto práce mi dávajú tvorivý nepokoj a slastnú únavu. Niekedy prehnanú nervozitu, inokedy pokojné nádychy.
Okrem toho pracujem na ďalších knihách. Spracúvam životopis jedného slovenského misionára v Indii, ktorý tam dokázal úžasné veci. Potom robím knihu rozhovorov s kapelou Živé kvety. Do leta 2011 by mala byť vonku. Je to zvláštna práca. Žijem v nej vlastne s ďalšími piatimi ľuďmi (Bálik, Piussi, Ďuro, Agnes, Kubo). Je zaujímavé sledovať jemné prepojenia medzi nimi samotnými. To, ako sa navzájom vnímajú, poznajú, nepoznajú. To je veľká výzva a teším sa, že s tým oslovili práve mňa. Jednak milujem ich muziku a sú to super ľudia.
Potom dokončujem jeden román, ale trvá mi to a zrejme ho celý prerobím. Ďalej občas prekladám nejakú poéziu z poľštiny.
Pred dvoma rokmi som začal záhradníčiť. Ale zem neoblafneš. Čo zanedbáš, to vidíš hneď. To nie je ako keď vydáš zlú knihu. Tú obhájiš teóriami. Ale keď ti zelina prerastie fazuľu i paradajky, z toho sa nevyhovoríš.
Kniha ČAD/Pekelná muzika - kto ju písal? Kto ju vydal? Aký bol ohlas na tu predchádzajúcu - o turné v Brazílii?
Pekelnú muziku som napísal ja. Sú to také spomienky na to, ako sme začínali, aké to bolo, čo sme povyvádzali a tak. Mal som obavy, či si nájde svojich čitateľov. Zdala sa mi predsa len veľmi „insajderská“, prepojená so scénou. Napodiv, oslovila veľa čitateľov aj medzi tzv. normálnymi ľuďmi. Hovoria, že ich svet punku fascinuje. Teším sa z toho a vážim si to. Vydal som to vo svojom knižnom vydavateľstve Limerick. Mal som jednu ponuku, myslím, že výhodnú, ale prebil to DIY postoj. A tiež moja pýcha. Viem, že človek, čo ju chcel vydať, by spravil všetko preto, aby ju predal, aby na nej zarobil. A viem, že by nej zarobil. Makal som na nej dva roky, tak som si povedal: lepšie, ak na nej ja prerobím, akoby mal niekto iní na mojej drine zarobiť. Hehe. Tak som si z banky požičal pár eur a vydal to.
Kniha o Brazílii – Fak ju en daj, Brazília v kŕči, je momentálne vypredaná, ale ideme robiť tretí náklad.
Koncerty - ktoré sú naj miesta kde ste hrali a ktoré z koncertov mate zaryté v pamäti, z akéhokoľvek dôvodu.
Dobre sa hralo všade, kde boli ľudia, ktorí ťa majú radi. Môžu byť pokojne dvaja, ale samozrejme je lepšie ak ich je aspoň sto. Tých koncertov, čo mi utkveli v pamäti je viac, ale hádam najväčšia sprostosť bol 15 minútový set v Košiciach, ktorý sme odohrali po desať hodinovej ceste (samé havárky) a následná cesta domov v ten istý večer. A potom Snina, kde na nás a HT prišlo päť platiacich a biletárka si ma pomýlila s bezdomovcom a chcela ma ovaliť obuškom a vyhodiť z klubu von.
"Scéna, scéna, musí byt zjednotená!" spieva sa v jednej skladbe. V scéne sa pohybujete celkom dlho, aký je váš dojem zo scény a keď sa pozrieš Pišta späť, čo tých 15 rokov, stali za to?
No jasná vec! Stáli za to. To, že máme scénu akú máme, o tom sa môže mejnstrímákom iba snívať. To, že v nej prevláda viac priateľstvo, než vzorec muzikant – fanúšik, aj k tomu si môžeme gratulovať. Dúfam, že to tak zostane. Plno ľudí odišlo, a mnoho prišlo. Sú aj veci, ktoré ma serú, napríklad, že sa ma mladšie ročníky hanbia, hehe. Tož to sem už pěkný strýc... A pomaly aj legenda,hehehe.
Ďakujem vopred za odpovede a teším sa zase na stretnutie niekde na koncerte. Ahoj.
Tebe všetko naj starý brachu a nech sa vám s rodinkou darí čo najlepšie a nech ste zdraví! Boh s vami!
Pišta Vandal
Pišta ešte poslal
"...11 rokov starú pesničku od ČAD, ktorú spievala Baška
tu je link, ma len 40 sekúnd, ale je to šajba..."
http://www.youtube.com/watch?v=RhZfXSYdzb4
+ pár linkov súvisiacich s kapelou ČAD:
http://muzika-komunika.blogspot.com/2010/08/cad-rovnou-chodbou-live-rostock-2003.html
http://muzika-komunika.blogspot.com/2010/10/narez.html
http://muzika-komunika.blogspot.com/2010/07/pekelna-muzika-kniha-limerick-2010.html
texty:
ČAD - Zrelý na samovraždu
Pýtaš sa ma, ako sa mám, odpovedám, že dobre, no pravda je taká, že iba zaspávam a vstávam, a čo je medzi, na to si neviem spomenúť. Pýtaš sa ma, ako sa mám, vravím, že dobre, ale to je iba na trojku, som zrelý na samovraždu.
Dotýkam sa chrbtov prečítaných kníh, hladím hrdlá prázdnych fliaš, toto, čo žijem, nie je život, ale agónia a umieranie. Rozklad všetko pohltí, som zrelý na samovraždu.
--------------------------------------------------------------------------------
ČAD - Človek - Nie
So zvesenými ramenami prešľapujem pred dverami,
pýtam si prácu. Odpoveď je: Nie!
"Tak mi aspoň požičajte, musím nakúpiť jedlo,
všetko poctivo vrátim." Odpoveď je: Nie!
Padám na kolená: "Aspoň kúsok chleba.."
Jeho tvár vraví: Nie!
"Prosím vás ponížene, doma mi umierajú.."
Zatvára dvere s odpoveďou: Nie!
Do dverí vložím nohu, pevne ho schytím za vlasy,
zúrivo strhnem na zem a on kričí: NIE!!
Do tváre ho kopem, po zemi sa driape,
NECH KRYSA, HAJZEL SKAPE!! Odpoveď je: NIE!!
"NIE, NIE, NIE! NAOZAJ NEVIEŠ NIČ INÉ..!?"
---------------------------------------------------------------------------
ČAD - Moji bratia
Moji bratia sú vlci a hory a vrchy,
moji bratia sú stromy a tiene a psi,
moji bratia sú ohne, spaľujú všetko,
moji bratia...
Moji bratia havrany a sestry sú vrany,
moji bratia dobití lížu si rany,
moji bratia sú ohne, spaľujú všetko,
moji bratia...
Neverím vám, že patrím k ľudskému rodu!
Neverím vám, že patrím k ľudskému rodu!
Neverím vám, že patrím k ľudskému rodu!
Neverím vám, že patrím k ľudskému rodu!
Moji bratia za mnou stoja..
Moji bratia za mnou stoja..
Moji bratia za mnou stoja..
Moji bratia za mnou stoja..
Moji bratia sú mravce, sršne, balvany,
moji bratia oblaky, rohaté barany,
moji bratia sú ohne, spaľujú všetko,
moji bratia...
Moji bratia sú hady a v podzemí krysy,
moji bratia sú mŕtvi, mŕtvy aj ty si,
moji bratia sú ohne, spaľujú všetko,
moji bratia...
