mám na teba pár otázok o východonemeckej punkovej scéne:
1. Punkový životný štýl vo Východnom Nemecku bol poznačený štátnou represiou. Aké boli vtedy najväčšie problémy?
P: Ja som prerušil odborné vzdelávanie a začal som učňovskú prax v protestantskej cirkvi. Keďže táto cirkev výrazne investovala do zdevastovaného východonemeckého zdravotníctva, zamestnanci neboli prenasledovaní. Tieto učňovské miesta boli veľmi lukratívne a veľmi vyhľadávané. V mojom prípade išlo o program odborného vzdelávania v oblasti ošetrovateľstva.
2. Systém – škola a polícia – potláčal akékoľvek prejavy nonkonformity. Ako sa ti podarilo prekonať tento „plot z ostnatého drôtu“?
P: Pozri bod 1.
3. Bol si súčasťou berlínskej scény. Aké možnosti boli na založenie punkovej kapely? Ako vyzerali skúšobne a nahrávacie štúdiá? Viem, že pracuješ na remixoch, remasteringu a reštaurovaní archívnych nahrávok a demo nahrávok. Ktoré kapely by si odporučil? Jedným z mojich najdôležitejších zdrojov informácií o východonemeckom punku je blog TAPE ATTACK. Spolupracuješ s nimi? Spomínam si aj na label Tapetopia, ktorý tiež propaguje bývalú východonemeckú scénu. Máš s nimi nejaký kontakt?
P: Všetky skúšobne, o ktorých viem, boli v prázdnych budovách. Kapely boli prakticky nelegálne, pokiaľ neboli pod záštitou Slobodnej nemeckej mládeže (FDJ). Kapely sa formovali v rámci kruhu priateľov a známych. Nahrávky v mojej oblasti (do roku 1985) prebiehali v skúšobniach s použitím boomboxov a vstavaných mikrofónov. Armin Bautz a ja sme patrili medzi tých niekoľkých, ktorí premenili skúšobňu na akési nahrávacie štúdio.
Nespolupracujem s blogom Tape Attack. Label Tapetopia - robil som pre nich pár remastrov:
Planlos/ Smog&Ruß, Grabnost - 1 skladbu pre sampler, 2 x "Wartburgs für Walter" skladby pre sampler, "Demokratischer Konsum" živák, "aufruhr zur Liebe" and "Rosa Extra" skladby na kompilácie, "Happy Straps" - A stranu 1985...
Dosť veľa skladieb a kaziet som digitalizoval, niektoré remastroval.
4. Koncerty sa konali aj v kostolných záhradách a areáloch aj priamo kostoloch. Boli niektorí členovia punkovej scény veriaci, alebo to bolo jednoducho kvôli ochote cirkvi pomáhať prenasledovaným?
P: Skôr to druhé.
5. Aký tlak vyvíjala tajná polícia na punkové hnutie? Viem, že napríklad niektorí členovia kapely L'ATTENTAT tomuto tlaku podľahli a spolupracovali.
P: Existuje mnoho príbehov na túto tému. Od zákazu kapely cez zrušenie ich koncertných povolení až po ovplyvňovanie zamestnávateľov, aby ich prepustili, bolo možných veľa vecí. Hudobníci ako Jana Schloßer boli dokonca uväznení na 1,5 roka len kvôli svojim textom. Bolo veľa hudobníkov, ktorí spolupracovali, pracovali ako informátori pre tajnú políciu alebo zmiernili svoje texty.
6. Ako kapely nahrávali svoje demo kazety? Mal si kontakt so Západom, za svetom za múrom? Si zberateľom nahrávok? Ktorú nahrávku vo svojej zbierke považuješ za najzaujímavejšiu?
P: Happy Straps, Rosa Extra, Trötsch Tröger, Hard Pop, Der demokratische Konsum
Áno, zbieram nahrávky; a nie, nemal som žiadne kontakty na Západe.
7. Mohol by si vysvetliť pojem „Cirkev zdola“? Ako by si opísal jej činnosť? Ako sa stalo, že sa Cirkev stala tak otvorenou voči nonkonformným punkerom?
P: Cirkev zdola (KvU) bolo opozičné, demokratické hnutie zdola, pôsobiace predovšetkým v rámci protestantskej cirkvi vo Východnom Nemecku, ktoré nadobudlo jasnú podobu približne v rokoch 1986/87 a bolo aktívne až do rokov 1989/90. Pôvod a pozadie: Mnohí mladší kresťania, základné skupiny, mierové kruhy a nonkonformistická mládež boli frustrovaní vnímaným príliš štátom orientovaným a konformistickým postojom oficiálneho cirkevného vedenia („Cirkev v socializme“, diplomacia voči SED a štátu).
[Veta o Cirkvi zdola je neúplná a zdá sa, že ide o fragment z iného zdroja.] Žiadali prorockú a kritickú cirkev, ktorá by vychádzala zdola, namiesto hierarchickej konformity. Rozhodujúci impulz k jej založeniu prišiel v roku 1987:
Niekoľko základných skupín oznámilo svoj zámer usporiadať alternatívny „Cirkevný kongres zdola“ (niektoré dokonca hrozili obsadením), pretože boli vylúčené z oficiálneho protestantského cirkevného kongresu alebo na ňom podliehali prísnym obmedzeniam.
Protikonferencia cirkevného kongresu v letničnej cirkvi v berlínskej štvrti Friedrichshain bola veľkým úspechom (približne 6 000 účastníkov). Z nej vzišla iniciatíva „Cirkev zdola“, voľné združenie regionálnych skupín (predovšetkým v Berlíne, ale aj inde). Jej obsah a požiadavky boli, stručne napísané, nasledovné:
• Kritika prispôsobovania sa cirkevného vedenia zavedenému poriadku
• „Ježiš prichádza zdola“ – preferenčná voľba pre chudobných, marginalizovaných a utláčaných
• Prepojenie mieru, spravodlivosti a ochrany stvorenia (konkrétne: antimilitarizmus, ekológia, ľudské práva a demokracia)
• Otvorená práca s mládežou, punková a alternatívna scéna, bluesové omše a koncerty
• Radikálnejší jazyk a činy než v rámci oficiálnej Dekády mieru
Význam v rokoch 1988–1989: Cirkev zdola patrila medzi najviditeľnejšie a najradikálnejšie časti opozičnej základne cirkvi (spolu s Medzinárodným hnutím za mier, Ark, Cirkvou solidarity a ďalšími).
• Kritika Cirkvi zdola bola kľúčovým prvkom opozičného hnutia v cirkvi. Bola dôležitou súčasťou tej cirkevnej protiveřejnej sféry, ktorá v roku 1989 podporovala modlitby za mier, pondelkové demonštrácie a zmenu systému.
Geralf Pochop (1964), autor niekoľkých publikácií o punkovom hnutí na území bývalého východného Nemecka. Žil v Halle (vtedy malo mesto názov Salle), neskôr, v roku 1989, bol v rámci akcie tajnej služby Stasi deportovaný do Berlína, kde pár mesiacov na to zažil pád Berlínskeho múru.
Ahoj Geralf,
posielam ti pár otázok ohľadom života a aktivít punkového hnutia v bývalom východnom Nemecku.
Geralf Pochop
1. Punkový životný štýl v NDR bol poznačený štátnym útlakom. Aké boli v tých časoch najväčšie problémy pre ľudí s nekonformým postojom?
G: Ak si v NDR vyzeral inak, automaticky si sa stal nepriateľom a bol si vystavený represiám. To zažili všetky subkultúry v NDR, pretože príslušnosť k subkultúre sa vždy prejavuje aj navonok, a tým osoba nezodpovedala obrazu požadovanej socialistickej ideálnej osobnosti.
Keď sa v NDR objavili prví punkáči, tento neúmyselný boj medzi mládežou a diktatúrou sa v priebehu veľmi krátkeho času vystupňoval do neúnosných rozmerov. Spočiatku to boli len kontroly preukazov, predvádzanie na policajnú stanicu a aj niekoľko zatknutí, ktoré skončili trestom odňatia slobody.
V polovici roku 1983 Erich Mielke, šéf jednej z najobávanejších tajných služieb na svete, vyhlásil „punk“ za svojho hlavného nepriateľa. Vydal rozkaz na „tvrdý postup proti punku“. V dôsledku toho sa všetci punks neúmyselne stali oficiálnymi nepriateľmi štátu. V NDR však nebolo veľa punkerov. V tom čase boli takmer všetci punks pubertálni mladí ľudia vo veku od 13 do 18 rokov a väčšina z nich ešte nemala nepriateľský postoj voči NDR.
Gräte, Geralf , Dana, 1986, foto: archív Geralf Pochop
Po vydaní príkazu „tvrdý postup proti punkerom“ boli punks vyhlásení za vyhnancov. Takmer každé ich spozorovanie štátnymi orgánmi teraz končilo odvedením na policajnú stanicu. Tam často dochádzalo aj k fyzickým útokom. Všetky verejné priestory boli pre punks zakázané. Reštaurácie, mládežnícke kluby, diskotéky, rockové koncerty, kiná, centrá miest atď. nič z toho už nesmeli punks navštevovať. Jeden paragraf stanovoval, že v prípade zistenia štátnymi orgánmi mohla byť uložená pokuta až do výšky 500 mariek (napríklad v NDR bol v tom čase mesačný plat učňa 60 – 80 mariek). A to aj niekoľkokrát za deň. Mnohí punks boli zatknutí, uväznení a umiestnení do mládežníckych pracovných táborov (špeciálnych ústavov podobných väzniciam). Mnohé kapely boli rozložené, prestali existovať. Štátna bezpečnosť si o každom založila spis a každého jednotlivca sledovala. Mnohým punks boli odobraté preukazy totožnosti a nahradené náhradným preukazom PM12. S týmto preukazom bol človek prakticky bez práv. Dochádzalo aj k núteným vysťahovaniam niektorých punkerov, museli sa sťahovať z miest do dedín.
Ženy-punkerky navyše zažívali špecifické represie zamerané voči nim ako ženám. V prípade tehotenstva, alebo po pôrode, hrozili takmer všetkým, aj tým, že im odoberú dieťa. Ženy boli často na disciplinárne účely umiestňované do takzvaných „Tripperburgen“ (zariadení pre sexuálne chorých), kde boli brutálne týrané.
To sú len niektoré príklady. Aby sme pochopili, ako brutálne systém postupoval proti punkáčom, tu je časť z rozprávania od Conny Steinerovej, punkerky z Východného Berlína:
Conny Steiner Foto: archív Conny Steiner
„Pri zatýkaní som sa často bála, lebo som nevedela, čo so mnou urobia. Či ma vôbec pustia preč. Bola som im úplne vydaná na milosť a nemilosť. Našťastie proti mne nenašli nič konkrétne a nemali tak žiadny dôvod uväzniť ma, alebo vydierať, aby som s nimi spolupracovala ako informátorka. K maturite ma však nepripustili. V NDR sa nesmel chodiť na strednú školu, ak si mal k štátu "nepriateľský“ postoj. Ale v kútiku duše som sa predsa len vždy trochu bála. To som samozrejme nikdy nedala najavo, navonok som sa vždy tvárila, že mi nič nie je. Za to ma však naozaj často kruto týrali. Dalo by sa to považovať za mučenie. To, ako som niekedy vyzerala... zlomené prsty, modriny, krvavý nos...raz dokonca zlomené rebro... Radšej na už to ani nechcem myslieť.
10. decembra 1986 ma vo veku 17 rokov zatkli. Ako vždy bola policajná kontrola sprevádzaná bezdôvodným násilím. Zitrone a ja sme boli počas takzvanej „kontroly dokladov“ okamžite napadnutí, urážaní a kopaní. Vtedy pretiekol pohár mojej trpezlivosti a bránila som sa a pravdepodobne som jednému z „ľudových policajtov“ vrátila úder. Keď prišli ich posily, bolo to naozaj zlé. Zaviazali nám ústa a nohy, veľmi bolestivo nás „uzemnili“. Na stanici ma pripútali k radiátoru, o ruky a o nohy. Každý „policajt“ ma mohol poriadne nakopať a podľa ľubovôle ma označovať rôznymi nadávkami. Nakoniec som upadla do bezvedomia. Potom som strávila tri a pol týždňa na samotke bez vychádzok, aby nikto nemohol vidieť moje zranenia. Celkovo som absolvovala jeden mesiac predbežného zadržania v Keibelstrasse v Berlíne, potom jeden mesiac predbežného zadržania v Bauhofstraße v Postupime a päť mesiacov väzenia v Hohenleubene pri Gera. Prepustili ma 9. júla 1987. Odsúdili ma za údajný odpor proti štátnej moci, štátne nepriateľské podnecovanie, urážky.
...Moja najhoršia skúsenosť bolo násilie zo strany polície v Keibelstraße. Údery počas výsluchov – a keď som na otázky neodpovedala, alebo som dala odpovede, ktoré nechceli počuť, musel som do „Steheru“. To bola cela s neónovým osvetlením. Tam sa muselo stáť na určitom mieste. A naboso! Bola zima a bolo tam veľmi chladno. Nesmel si sedieť ani spadnúť, inak vošiel niekto s obuškom... Trvalo to hodiny. Niekoľkokrát som spadla z vyčerpania a potom som dostala poriadnu nakladačku! To bola moja najhoršia skúsenosť!...Ale, čo mám povedať...prežila som to!!!“
Policajná akcia proti punkerom v Nauemburgu v roku 1983. Foto: Geralf Pochop
2. Systém – školy a polícia – potláčal akékoľvek náznaky nonkonformity. Ako sa ti podarilo prekonať tento "ostnatý drôt"?
G: Keď je človek mladý, cíti sa neporaziteľný. A my sme vtedy boli všetci veľmi mladí. V ľuďoch zo Stasi, ktorí ma stále znova a znova odvádzali a vypočúvali, som nevidel to reálne nebezpečenstvo, ktoré pre mňa predstavovali. Jasné, vedel som, že sú to ľudia zo štátnej bezpečnosti. Ale v prvom rade to pre mňa vtedy boli otravní starí muži v škaredom oblečení. Stále mi hovorili, že by som mal zmeniť svoj outfit, lebo vyzerám hrozne. Ale oni sami vyzerali hrozne. My sme naopak vyzerali cool. My sme boli tí cool! Tí starí muži boli pre mňa len nuly! Nechápal som, čo vlastne chcú, a nevnímal som nebezpečenstvo. Teraz viem zo svojich spisov Štátnej bezpečnosti, že to boli vyškolení vyšetrovatelia strašnej a brutálnej tajnej služby, ktorí boli vycvičení na to, aby vydierali priznania a ničili ľudí. Vtedy som to nevnímal. Bolo to vlastne aj isté generačné stretnutie.
Punkový workshop/stretnutie Jugend 86 v Rudolstadte v evanjelickom kostole (vpravo Conny Steiner) Foto: Geralf Pochop
3. Bol si súčasťou scény v Halle. Aké možnosti boli v tom čase na založenie punkovej kapely? Ako vyzerali skúšobne a aké boli možnosti nahrávania demo nahrávok?
G: V Halle (Saale) bola veľmi aktívna punková scéna. Väčšina punkových kapiel z nášho mesta skúšala v suteréne kostola Christus-Kirche. KVD., Müllstation, Erledigt, Die Rote Zora a niektoré ďalšie. Boli aj kapely, ktoré vznikli a pohybovali sa v umeleckých kruhoch - Größenwahn, Die letzten Recken alebo Die Ambulanten Musikanten auf dem Weg ins Hospital. Pokiaľ viem, tieto kapely skúšali v rôznych súkromných priestoroch.
Demo nahrávky sa často nahrávali jednoducho na kazetový magnetofón. Stačilo začať hrať a stlačiť tlačidlo nahrávania. V kostole Christuskirche mohli niektoré kapely nahrávať aj u nášho farára.
4. Koncerty sa konali v kostolných záhradách a kostoloch. Boli niektorí členovia punkovej scény veriaci, alebo to bola jednoducho ochota cirkvi pomôcť prenasledovaným?
G: V polovici roku 1983 vydal Erich Mielke, šéf obávanej tajnej služby - Štátnej bezpečnosti, rozkaz „Tvrdý postup proti hnutiu punk“. Týmto rozkazom bolo v NDR fakticky zakázané všetko, čo malo čo do činenia s punkom.
Punkové koncerty neboli na verejných priestranstvách možné ani predtým.
Ale po rozkaze ktorý zaviedol„tvrdý postup proti punku“ sa punkové koncerty mohli v zásade konať už len pod ochranou evanjelickej cirkvi.
Tento útočisko nám však neposkytla celá evanjelická cirkev. Boli to jednotliví kňazi a mládežnícke diakonky, ktorí punkom otvorili dvere do kostola. Štát, ľudová polícia a Štátna bezpečnosť nesmeli v kostoloch zasahovať. Bolo to ako akési cirkevné azylové miesto.
Poskytol nám svoje útočisko. Kostol Christuskirche v Halle (Saale) bol takmer autonómnym mládežníckym centrom. V suteréne skúšali punkové kapely. Na prvom poschodí mali punkáči samosprávnu kaviarňu, ktorá bola dôležitým miestom stretávania celej punkovej scény v NDR. Pred oltárom kostola sa konali punkové koncerty. A raz ročne sa konal punkový workshop. Bol to punkový festival, na ktorom každý rok hrali mnohé punkové kapely ako Wutanfall, Namenlos, Schleimkeim, Restbestand, Betonromatik, L’Attentat, Paranoia, Planlos, Küchenspione, Re-Aktion a mnoho ďalších. Aj prvý celonemecký punkový festival sa konal 30. apríla 1983 v Kristovom kostole v Halle. Bez útočiska, akým bol kostol, by sa punková scéna v NDR nikdy nemohla tak rozvinúť.
Dana, moja priateľka a hudobníčka v jedinej dievčenskej punkovej kapele v NDR, Die Rote Zora, spomína na kostol Christus-Kirche: „Kostol Christus-Kirche bol pre nás punkerov domovom. Úprimne povedané, mám dojem, že to bolo niečo ako "krysia nora". Keby to otvorili, kam by sme mali utiecť? Jednoducho by nás zabili.“
5. Aký veľký tlak vyvíjala Stasi na punkové hnutie? Viem, že napríklad niektorí členovia skupiny L'ATTENTAT tomuto tlaku podľahli a spolupracovali.
Na punkerov bol v NDR vyvíjaný obrovský tlak, aby pracovali ako informátori pre Štátnu bezpečnosť a zradili svojich priateľov. Mňa samotného Stasi dvakrát uniesla. Raz do lesa. Inokedy do domu určeného na zbúranie. Tam sa ma všetkými prostriedkami snažili prinútiť, aby som podpísal záväzok stať sa informátorom. Vyhrážali sa mi dlhoročným väzením, násilím a dokonca aj likvidáciou mojej osoby (teda vraždou). Nepodpísal som to. Zradiť svojich priateľov ako informátor bolo to najodpornejšie, čo som si vedel predstaviť. NIKDY!!!
Po páde múru sa bohužiaľ zistilo, že existovali punkáči, ktorí takýto záväzok informátora podpísali. To je dodnes otvorená rana v punkovej scéne NDR. Najznámejším a pravdepodobne najnepochopiteľnejším prípadom je skutočne špionážna činnosť Imada, člena kapiel Wutanfall a L’Attentat. Najmä preto, že Imad bol ten posledný, od koho by to niekto očakával. Vždy stál v prvom rade, prednášal plamenné anarchistické reči a pomáhal organizovať mnoho punkových koncertov.
6. Odkiaľ si získaval nahrávky kapiel, demo kazety atď.? Mal si kontakt so Západom, so scénou za múrom? Zbieral si nahrávky? Ktorá nahrávka vo tvojej zbierke je podľa teba najzaujímavejšia?
G: Demo kazety punkových kapiel z NDR sa často rozdávali zadarmo, alebo sa lacno predávali na punkových stretnutiach v kostoloch. Hudbu zo Západu sme nahrávali z západného rádia, ktoré sme mohli prijímať v Halle. Punkové LP platne často pašovali do NDR babičky (ktoré smeli cestovať na Západ). Niektoré LP platne som vtedy kúpil v Maďarsku, napr. v obchode s platňami Hunky Punky. S punkermi na Západe som nemal takmer žiadny kontakt. Svoje demo nahrávky som pred časom daroval svojim deťom. Najzaujímavejšia nahrávka, ktorú som mal, bola nahrávka z punkového festivalu v roku 1983 v Christuskirche. Túto nahrávku som pri odchode do Spolkovej republiky Nemecko nechal v NDR a bohužiaľ sa kazeta stratila. Ale stále mám všetky nahrávky od kapely KVD.
Skupina Schleimkeim v Punkwerkstatt na pozemku evanjelického kostola v Erfurte v roku 1986. Foto: Geralf Pochop
7. Vysvetli, prosím, pojem Kirche Von Unten - „Cirkev zdola“. Mohol by si opísať jej činnosť? Ako sa stalo, že sa Cirkev stala tak otvorenou voči nonkonformistickým punkáčom?
G: „Cirkev zdola“ vznikla približne v roku 1986. Cieľom KvU bolo prinútiť cirkev, aby prevzala väčšiu politickú zodpovednosť. Evanjelická cirkev mala byť podnecovaná k tomu, aby otvorene kládla politické požiadavky a zaujímala kritické stanovisko voči diktatúre NDR. Uskutočnili sa dva cirkevné dni "zdola". Jeden v roku 1987 vo Východnom Berlíne. Druhý v roku 1988 v Kristovom kostole v Halle (Saale). Tam hrali aj mnohé punkové kapely. KvU organizovala aj mnoho ďalších koncertov a bola pevnou súčasťou opozície v NDR.
Geralf Pochop 7. októbra 1987 krátko pred zatknutím. Foto: súkromný archív Geralfa Pochopa
8. Na jarnom festivale AlösA v kostole Erlöserkirche v Berlíne v apríli 1988 hrali aj kapely z Československa: O.P.M., ŠANOV a DO ŘADY! Ako sa dostali do kontaktu s miestnou scénou v NDR? Bol si na tom festivale?
G: Samozrejme, že som tam bol. Myslím, že takmer všetci punkáči z NDR boli na jarnom festivale AlösA v roku 1988. S približne 2800 návštevníkmi to bola najväčšia punková akcia, aká sa kedy v NDR konala. Ja som sa však na organizácii nepodieľal a neviem, ako vznikli kontakty s kapelami z Československa. Ale medzi punkáčmi z NDR a punkáčmi z Československa, Poľska a Maďarska boli vždy kontakty. V roku 1987 som bol napríklad v Plzni, keď tam hrali Die Toten Hosen. Koncert bol, žiaľ, rozohnaný československou políciou. Punks z Plzne zorganizovali ubytovanie pre nás 30 punkerov, ktorí sa z NDR dostali cez hranice na koncert. Súdržnosť punkerov vo východnom bloku bola skvelá.
Die Toten Hosen v roku 1987 v Plzni, Foto: Geralf Pochop
9. S publicistom Alexandrom Pehlmanom som sa niekoľkokrát stretol na konferenciách o fanzinoch v Prahe. Poznáte sa? Spolupracujete? Jedným z mojich najdôležitejších zdrojov informácií o punku v NDR je blog TAPE ATTACK. Poznáš ho? Mimochodom, viem aj o vydavateľstve Tape Utopia, ktoré tiež nahrávkami mapuje bývalú scénu v NDR. Si s nimi v kontakte?
G: Poznám Alexandra Pehlmana. Jeho kniha Warschauer Punk Pakt je skvelá. Ale nespolupracujeme. On sa venuje histórii punku v NDR skôr z vedeckého a hudobného hľadiska. Ja sa naopak zameriavam viac na prácu svedkov tej doby. Na históriu vtedajšieho punkového hnutia. A vzhľadom na moju vlastnú históriu, je pre mňa najdôležitejší pohľad na rebéliu scény punku v NDR a represie štátu proti nám.
10. Akú literatúru by si odporučil tým, ktorí sa zaujímajú o punkovú scénu v bývalom NDR?
G: Tim Mohr „Stirb nicht im Warteraum der Zukunft. Die ostdeutschen Punks und der Fall der Mauer“
Ray Schneider, Connie Mareth „Haare auf Krawall: Jugendsubkultur in Leipzig 1980 - 1991“
Christiane Eisler „WUTANFALL. Punk in der DDR 1982-1989: Die Protagonisten damals und heute“
Henryk Gericke, Michael Boehlke „Too much future. Punk in der DDR“
Anne Hahn & Frank Willmann „Satan kannst Du mir nochmal verzeihen, Otze Ehrlich, Schleimkeim und der ganze Rest“
Jakob „Schrammel“ Geisler „Schreie von unten - Songtexte von Punkbands aus der DDR 1979 – 1989“
Geralf Pochop „Untergrund war Strategie. Punk in der DDR: Zwischen Rebellion und Repression“
Geralf Pochop „Tanz auf dem Vulkan. Widerständige Punk-Frauen in der DDR“
Obal knihy Tanz Auf Dem Vulkan
11. Ak by si mal vybrať desať najdôležitejších nahrávok punkovej scény z NDR, ktoré by to boli?
1. L’Attentat „Ohne Sinn“
2. Namenlos „Nazis wieder in Ost-Berlin“
3. Wutanfall „Leipzig in Trümmern“
4. Schleimkeim „Untergrund und Anarchie“
5. Planlos „Überall wohin man schaut“
6. KVD „Gorbatschow“
7. Schleimkeim „Spitzel“
8. L’Attentat „Friedensstaat“
9. Namenlos „MfS-SS“
10. DDR Terrorstaat „DDR Terrorstaat“
12. Aký je tvoj osobný príbeh ako punkáča v NDR?
G: Narodil som sa v roku 1964 v Halle (Saale) a tam som aj vyrastal. V roku 1982 som spolu s priateľmi obsadili veľký byt. Ten slúžil ako miesto stretávania sa mládeže zo subkultúr. Vtedy som mal kontakty s cirkevnou subkultúrou a s východnou punkovou scénou. V tom istom roku som na vlastnej koži po prvýkrát zažil brutalitu štátnych orgánov voči inak zmýšľajúcim ľuďom.. Svoj prvý punkový koncert som zažil v roku 1982 v Lutherkirche v Halle (Saale). Hrali tam kapely Wutanfall a Größenwahn. V roku 1983 som navštívil prvý celonemecký punkový festival v Christuskirche v Halle (Saale). V tom istom roku som sa zúčastnil demonštrácie nezávislého mierového hnutia NDR a skončil som vo vyšetrovacích celách neslávne známeho „Roten Ochsen“, väzenia Štátnej bezpečnosti v Halle (Saale). V nasledujúcich rokoch som viedol život východného punkáča mimo každodenného života v NDR, podieľal som sa na organizácii undergroundových punkových koncertov, často som cestoval do Maďarska a na vlastnej koži zažil tamojšiu subkultúru. V roku 1984 mi bol udelený zákaz výkonu povolania. Rozhodol som sa úplne odmietnuť vojenskú službu. V rokoch 1986/1987 ma Stasi viackrát uniesla a vyvíjala na mňa masívny tlak, aby som podpísal záväzok stať sa informátorom. Nepodpísal som to! 7. októbra 1987, v deň 38. výročia založenia NDR, ma zatkli a odsúdili na šesť mesiacov, ako politického väzňa. Po prepustení z väzenia som napísal niekoľko článkov pre podzemné noviny mOAning star, podpísal množstvo protestných vyhlásení a naďalej pomáhal pri organizácii a realizácii subkultúrnych hudobných podujatí v halleskej Kristovej farnosti a pri organizácii 2. Kirchentagu von Unten. V máji 1989 som bol v rámci akcie Stasi „Nelke 89“ a „Symbol 89“ deportovaný do Spolkovej republiky Nemecko. V auguste 1989 som pomohol svojej priateľke utiecť do Spolkovej republiky Nemecko. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 som zažil v berlínskej štvrti Kreuzberg.
Short interview about punk scene in DDR/GDR with Thorsten.
In 1983, he moved to Berlin to study nursing at a technical college, while also working as a sound engineer for a church band under the auspices of the Evangelical Diakonie (a Protestant social welfare organization).
Hi Thorsten,
I have a few questions about the East German punk scene.
1. The punk lifestyle in East Germany was characterized by state repression. What were the biggest problems?
I dropped out of my vocational training and started an apprenticeship with the Protestant Church. Since this church invested heavily in the dilapidated East German healthcare system, employees weren't harassed. These apprenticeships were very rare and highly sought after. In my case, it was a vocational school program in nursing.
2. The system—schools and police—suppressed any signs of nonconformity. How did you manage to break through this "barbed wire fence"?
See 1.
3. You was part of the Berlin scene. What opportunities were there to start a punk band? What were the rehearsal spaces and recording facilities like? You're currently working on remixes/remastering and restoring archival recordings and demo tapes. Which bands would you recommend? One of my most important sources of information on East German punk is the blog TAPE ATTACK. Are you involved there? I also remember the label Tapetopia, which also promoted the former East German scene. Do you have any contact with them?
All the rehearsal spaces I know of were in vacant buildings. Bands were practically illegal unless they were under the auspices of the Free German Youth (FDJ). Bands were formed within one's circle of friends and acquaintances. Recordings in my area (until 1985) took place in rehearsal rooms using boomboxes and built-in microphones. Armin Bautz and I were among the very few who had converted a rehearsal room into a kind of recording studio. I don't work with Tape Attack. Yes, TAPETOPIA, I remastered some tapes for them: Planlos/ Smog&Ruß, Grabnost 1 song for the new sampler, 2 x "Wartburgs für Walter" for the new Sampler, "Demokratischer Konsum" upcoming live concert, some "aufruhr zur Liebe" and "Rosa Extra" Songs on compilations, "Happy Straps" - A Side 1985...
4. Concerts also took place in church gardens and churches. Were some members of the punk scene religious, or was it simply due to the church's willingness to help those persecuted?
More the latter.
5. How much pressure did the secret police exert on the punk movement? I know that, for example, some members of L'ATTENTAT gave in to the pressure and cooperated.
There are many stories about this. From banning the band to revoking their playing licenses to influencing employers to fire them, many things were possible. Musicians like Jana Schloßer were even imprisoned for 1.5 years just for their lyrics. There were many musicians who cooperated, worked as informants for the secret police, or toned down their lyrics.
6. Where did the band recordings, demo tapes, etc., come from? Did you have contact with the West beyond the Wall? Are you a collector of recordings? Which recording in your collection do you consider the most interesting?
Happy Straps, Rosa Extra, Trötsch Tröger, Hard Pop, Der demokratische Konsum Yes, I collect recordings; I had no contacts in the West.
7. Please explain the term "Church from Below." Could you describe its activities? How did it come about that the church became so open to nonconformist punks?
The Church from Below (KvU) was an oppositional, grassroots democratic movement, primarily within the Protestant Church in East Germany, which took on a clear shape from around 1986/87 and was active until 1989/90. Origin & Background: Many younger Christians, grassroots groups, peace circles, and nonconformist youths were frustrated by the official church leadership's perceived overly state-oriented and conformist stance ("Church in Socialism," diplomacy towards the SED and the state).
[The sentence about Church from Below is incomplete and appears to be a fragment from a different source.] They demanded a prophetic and critical church, one that emerged from below, instead of hierarchical conformity. The decisive impetus for its founding came in 1987:
Several grassroots groups announced their intention to hold an alternative "Church Congress from Below" (some even threatening occupation), because they had been excluded from or severely restricted by the official Protestant Church Congress.
The counter-convention of the Church Congress at the Pentecostal Church in Berlin-Friedrichshain was a great success (approximately 6,000 attendees). From this emerged the Church from Below, a loose association with regional groups (primarily in Berlin, but also elsewhere). Its content and demands (typical):
Criticism of the Church leadership's accommodation of the established order
"Jesus comes from below" – preferential option for the poor, marginalized, and oppressed.
Linking peace, justice, and the preservation of creation (specifically: antimilitarism, ecology, human
rights, and democracy)
Open youth work, punk and alternative scene, blues masses, and concerts
More radical language and actions than the official Peace Decade
Significance 1988–1989: The Church from Below was among the most visible and radical parts of the
church's opposition base (alongside the International Movement for Peace, The Ark, the Solidarity
Church, and others).
Criticism of the Church from Below was a key element of the Church's opposition movement. She
was an important part of that church-based counter-public sphere which, in 1989, supported the
peace prayers, Monday demonstrations, and the change of system.
.jpeg)
