piatok 11. mája 2018

MUZIKA 1988 - 2018


Bude tomu pomaly už 9 rokov, čo sa blog MUZIKA - KOMUNIKA začal vyskytovať v internetovom priestore, teda v zmysle, že na ňom píšem a publikujem príspevky. Dôvodom jeho vzniku bolo najmä to, že koncom leta 2009, som v záverečnej fáze našej vtedajšej kapely STEH, (ktorá bola už dlhodobejšie v takom "doznievajúcom mode") uvažoval,že skúsim začať niečo nové, niečo iné. Nová kapela bola ešte v len v hrubých obrysoch a tak som sa začal zameriavať na písanie stručných spomienok. Založil som si blog na službe "blogger" a začal som naň pridávať rôzne hudobné nahrávky s krátkym komentárom. Takýmto spôsobom som začal pomaly mapovať svojich uplynulých skoro 20 rokov s muzikou. Odvtedy však už prešlo ďalších už takmer 10 rokov, blog stále pokračuje a ja okrem pravidelných hudobných príspevkov, z času na čas napíšem aj taký osobný retrospektívny článok.

V tomto príspevku by som sa rád na chvíľu pristavil pri mojom vnímaní hudby a pri tom, ako sa toto vnímanie menilo v priebehu času. Bolo toho dosť, takže to iba tak stručnejšie, aj tak som toho už o tom na blogu popísal až-až.

Populárnu hudbu som začal registrovať niekedy v rokoch 1987/1988 - doteraz si pamätám na dva moje zásadné hudobné videoklipy: VIDIEK - Vidiečan a BANKET - Po schodoch, ktoré som zhliadol v TV relácii Triangel. To bolo pre mňa niečo "iné" a oslovilo ma to. Áno, bol to pop, ale taký "divný" s čudným spevom a ironickým podtónom, nie ako detské pesničky Darinky Rolincovej, či Petra Nagya. 

V rokoch 1989 - 1991 som počúval najmä Elán, trošku Banket, Vidiek, P. Nagya, občas som čítal časopis Populár, ktorý si kupovali moje staršie sesternice, prípadne FILIP pro náctileté, kde bol aj rozhovor s Hassmannom, "šíleným skladníkem firmy Monitor " o doskách Rebélie, alebo som si niekedy naladil Fun rádio. 

Nasledovali roky 1991 - 1994: vtedy boli pre mňa zásadné najmä kapely ako Guns´N´Roses a Metallica o ktorých som síce len čítal (lebo som ich nemal veľmi kde počuť, nahrávky - originál kazety čo CD boli vtedy pre mňa drahé), neskôr ma zaujal hudobný žáner "Death metal" o ktorom sa dalo vtedy dočítať dokonca aj v časopise Bravo a trochu neskôr som objavil prvé slovenské metalové ziny, ktoré sa dali prečítať v metal shope p. Sylinga, v Ovsišti na Gwerkovej ulici č. 14. V telke som vyhľadával rôzne rockové relácie - Janaray hard show, neskôr premenovaná Janaray rock show (viem, že ešte pred tým bola ešte relácia Tim Sykes Video show, tú som však nestihol zaregistrovať) a neskôr relácie Headbangers Ball120 nezávislých minút, či Beavis and Butthead na hudobnom kanály MTV. Čítal som hudobné mládežnícke časopisy ako Maxi-super či Bravo. Hudbu som hľadal aj kade-tade v éteri - či už na Rock FM rádiu, v nitrianskom rádiu, najväčší vplyv však na mňa malo Rádio Zóna a samozrejme Rádio Ragtime. 

A čo sa týka svetonázorových vecí, ešte by som spomenul jeden z prvých samizdatových časopisov na ktorý som natrafil u otca v skrini - časopis ZRNO (konkrétne na toto prvé číslo), ktorý som neskôr čítal celkom pravidelne. Bol to samizdat z kresťanského prostredia a určitým spôsobom pomáhal formovať môj názor na svet.

Roky 1994 - 1996 sa niesli v duchu ďalšieho objavovania - zásadným miestom pre mňa bolo kníhkupectvo Artfórum, v ktorom sa dalo dostať ku zaujímavým časopisom (za všetky spomeniem ROCK and POP v novinovom formáte) a nahrávkam a na stenách viseli plagáty na rúzne akcie a koncerty. Popri tom som počúval metal a kapely ktoré vtedy "fičali" - Nirvanu, celú tú vlnu grunge, módny HC typu Biohazard, R.A.T.M., DOG EAT DOG...či pop-punk typu RANCID, no pomaly sa ku mne už vtedy dostávali prvé punkové kapely a placku NAPALM DEATH som vymenil za savom spravené tričko ZÓNA A. Prichádzali prvé nahraté kazety a na nich DAVOVÁ PSYCHÓZA, ZÓNA A, SLOBODNÁ EURÓPA, nahrávky z kompilačky Akce Punk, HT, či OI POLLOI, dočítal som sa o Zaježovej, navštívil som Garáže pod Prístavným mostom - a to už sme v polovici roku 1996.

Nasledovalo obdobie 1996 - 2002, to som objavil asi milión nových kapiel a žánre ako crust, grind, power-violence či noise, vtedy môjmu kazeťáku vládli najmä zahraničné kapely ako ASTA KASK,  ASOCIAL, ANTI-DOGMATIKSS, ADOLESCENTS, ANTHRAX-starý Anarcho/peace punk,  ANGRY SAMOANS, ANTI-PASTI, ADRENALIN O.D., BLACK FLAG, BUZZCOCKS,  BETONG HISTERIA, BAD BRAINS, BOSKOPS, CODE:XIII, C.C.M., CONFLICT, CRUCICFIX,  CRASS, CRUCIFUCKS, DEATH SENTENCE, DISCHARGE/D.R.I.-starý, D.D.I., DEAD KENNEDY´S, DISORDER, starý DEUTSCHE PUNK, ELECTRO HIPPIES, EXPLOITED, EU´S ARSE, E.N.T.- starý, FARTZ, GAI, GISM, HISTERIA, HATED YOUTH, HELLNATION, HOMOMILITIA, CHAIN REACTION, CHAOS UK, ICONS OF FILTH, INFERNO, KAAOS,  KURO, KANSANUUTISET, LAMA, LäRM, L´ATTENTAT, MOB, MODERAT LIKVIDATION, M.D.C., N.O.T.A., NEOS, NUKKETEATERRI, O.H.L., OLHO SECO, OONE WAY SYSTEM, PEGGIO PUNX, PANDEMONIUM, PRLJAVO KAZALIŠTE, RATUUS, RAW POWER-starý, RAPT, S.O.A., SYSTEM, SHITLICKERS, SUBHUMANS, SEPTIC DEATH, TEMPERE SS, UART PUNK, VARUKERS, VIOLENT HEADACHE, WRETCHCED, ZOUNDS … no proste na začiatku aktivít bol celý ten angažovaný punk...garážové koncerty, koncerty na podporu zvierat, akcie proti jadrovej energii, koncerty na Záježke...ešte ma napadajú nejaké kapely tých čias, čo som na ne natrafil na koncertoch - THOSE WHO SURVIVE THE PLAGUE, CO-CA, ČISTÁ RYŽA, TESTIMONY, INSANIA...všetko to boli akcie, na ktoré sa nezabúda.

Zháňanie muziky a nahrávanie kaziet bola samostatná kapitola: každý deň som nakupoval v Tescu čisté kazety, alebo premazával tie staré. Za pár rokov ich boli stovky. Zásadné boli aj akcie typu protestnej akcie pred novo-otvoreným Mc Donald´s na SNP, koncerty v U-čku, Rock-pop-jazze, v PKO, v Obkasse na Vajnorskej, či v DK Lúky kde som vždy snoril aj v nejakom distre.

Vtedy som už trochu pociťoval túžbu robiť nejaké veci aj sám - a jedna z prvých aktivít bola hra na bicie a pokusy o vydanie fanzinu.

























Sedím za provizórnymi bicími bez stojanov v našej prvej skúšobni v Doprastave, kapela SIKA-RETARDäR (proto-S.I.K.A.), rok cca 1998/99.


Kapely v ktorých som neskôr hrával spomínam o pár riadkov nižšie (prípadne stručný pokec o niektorých z nich je tu v linku, alebo aj tu), ale ku tým fanzinom napíšem trochu viac, lebo zrovna minulý rok ma oslovil kamoš Miro, ktorý sa téme samizdatov venuje na akademickej úrovni a spravili sme pri pive v Dúbravke taký dlhší rozhovor, z ktorého vyberám niekoľko postrehov:


...Ak by som sa krátko ohliadol za svojou "vydavateľskou činnosťou" tak prvý punkový zin som sa pokúšal vytvoriť spolu s kamošom asi tak niekedy v polovici roku 1998. Dostal som sa však len k prednej strane (spravenej dosť tuctovo, neoriginálne - výstrižky z novín a ich kolážové nalepenie) a k názvu - OPTICKÝ KLAM. Ešte predtým som však robil - len v jednej kópii – zin s názvom ROZTRHNI. "Vyšli" dve čísla tuším, a boli tam nejaké príbehy, kresby, myšlienky, pocity - bol to taký "personal zine", dalo by sa povedať. To bolo ešte na strednej škole, asi tak roky ´97-´98, myslím.


Inak, úplne prvé ziny ktoré ma v tvorbe ovplyvnili boli asi tie metalové - WHIPLASH, METAL AGE, BARANIDLO, IMMORTAL SOULS...a ešte nejaké, datovať by sa to dalo tak okolo prvej polovice 90-tych rokov (´93-´95).
Aj som sa snažil ich vtedy nejak napodobňovať, no tie moje "produkty" sú, žiaľ (či našťastie?) nenávratne preč. Tie punkové, ku ktorým som sa dostal čoskoro na to, sa už naozaj stali spúšťačom mojej reálnej tvorby.
Ok, koniec nostalgie. Dostávam sa k pointe a teda ku serióznejšiemu prístupu ku tvorbe fanzinov. Začiatkom roku 1999 spravili kamoši - moji spoluhráči s kapely S.I.K.A. - prvé číslo zinu YA BASTA! Pre mňa to bolo príjemné prekvapenie, lebo takému nášmu slovnému plánovaniu, že niečo spravíme, dali konkrétnu podobu. Zin potom vychádzal dosť nepravidelne ešte ďalšie 4 roky, posledné bolo šieste číslo. S YA BASTA! som spolupracoval takmer od začiatku, najskôr nejakými recenziami, neskôr aj článkami, prekladmi a najmä kresbami.
Po roku 2004, keď sme so spoluhráčmi s kapely vydávanie zinu ukončili, som začal nepravidelne prispievať článkami, úvahami a kresbami do existujúcich (väčšinou českých) zinov – DRUNK NACH OSTEN, CHYBA, HLUBOKÁ ORBA, Gambaty zine...
Ku obnoveniu vydávania vlastného zinu som sa odhodlával len pomaly.

Myslím si však, že stojí za to ešte spomenúť aj dva samizdatové časopisy, ktoré síce konceptom úplne nespĺňajú parametre "nezávislej literatúry" v zmysle "alternatívnej kultúry či hudby", ale venoval som im taktiež nejakú svoju energiu a čas – časopisy ...tri bodky a Na kOLeNe ( z toho prvého vyšlo 6 čísel, z druhého zmieňovaného už 8 čísel). Oba sa venujúlu tvorbe ľudí s hendikapaom.
Totiž už dlhšiu dobu som sa pohrával s myšlienkou venovať tvorbe periodiku a časopisu so zameraním na tvorbu ľudí s mentálnym postihnutím, prípadne s iným hendikepom. Pokúsim sa stručne popísať fenomén tvorby časopisov v ktorých sa prezentuje tvorba (či už literárna, či výtvarná) ľudí ktorí sú hendikepovaní. Teda najmä tým časopisom ktoré vznikajú z podkladov a príspevkov práve týchto ľudí. Svojím spôsobom majú tiež svoje špecifická ako je to u subkultúrne orientovaných samizdatov. Všimol som si viacero spoločných znakov. Jednoduchý prístup, skratkovitý a zredukovaný literárny prejav, autentičnosť v texte. Imponuje mi to. Tvorba ľudí s mentálnym postihnutím je pre mňa inšpirujúca. Je slobodná v pravom slova zmysle, nezávislá od konvencií, prípadne od názorov druhých. Je to pekná vec. A ja sa snažím túto peknú vec zachytiť a zvečniť ju na papier. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Treba spomenúť, že časopis tvorím zo zámerom širšieho kontextu - sociálneho, edukatívneho a aj terapeutického. Je zameraný na rozvoj a podporu grafomotorických schopností klientov s mentálnym postihnutím, na rozvoj ich fantázie, stimulovanie pamäte a schopnosti vytvárania súvislostí.


Časopis ...tri bodky už zanikol, no samizdat s názvom „Na kOLeNevychádza v periodicite zhruba 3-4 krát do roka a zameriava výhradne na vlastnú tvorbu klientov Domova sociálnych služieb prof. Karola Matulaya. Výtvarné schopnosti našich klientov sa tu spájajú s expresívnymi výrazmi a spontánnosťou, ktorú sa snažíme zachovať a do gramatickej, či štylistickej formy textu korekciami nejako zásadne nevstupovať. Snažíme sa zachytiť ich myšlienkové pochody, ich aktuálne emócie a celé to pretaviť do formy písaného textu. Vyslovené slová majú hodnotu, no napísané zaváži viac. Ale zase, neberieme to však až tak veľmi vážne. Časopis sa snaží o sviežosť, insitnú hravosť, nezávislosť a nemala by v ňom fungovať auto-cenzúra. Za tých niekoľko čísel sa už stihli vyprofilovať niektorí plodnejší autori – pravidelní prispievatelia, ale do každého čísla sa pokúšame zapojiť viacerých klientov. V spolupráci s kolegyňami sa snažíme každé číslo ozvláštniť rozhovorom, anketami, výrokmi a komentármi diania z prostredia nášho Domova sociálnych služieb, ako aj mimo neho.
Časopis sa dá svojím spôsobom považovať za produkt biblioterapeutických stretnutí, pretože jeho zámerom je písomné (neviem či to nazvať „literárne) vyjadrenie sa k sebe, k svojmu bezprostrednému okoliu, pracovným a životným situáciám Je to forma „uľavenia si“ od záťažových situácií a „duševných poryvov“. tým že sa z toho „vypíšme“, alebo o tom napíšeme.
Každý z klientov prispieva spôsobom ktorý mu je blízky a ktorým je schopný prispieť. Niekto píše na počítači, niekto kreslí, niekto skúša tvoriť v jednoduchom grafickom programe, niekto vymýšľa otázky, niekto komentuje.

Ok a teraz už ku vydávaniu mojich ostatných zinov:

Obrázková miniGaléria bol samizdat, ktorý som vydal v lete 2011, malo to byť niečo ako "mail-art zin", teda príspevky boli zložené z toho, čo mi kto poslal poštou – väčšinou kresby, grafiky. Oslovil som viacerých ľudí zo scény a vytvoril jedno číslo takéhoto "artového" zinu. Vyšlo v maličkom náklade niekoľkých kusov. Distribuoval som ich poštou alebo osobne na rôznych koncertoch, festivaloch. Fanzin som nepredával, iba vymieňal či daroval. Oskenovanú verziu som zavesil na blog a tiež poslal link aj na iné blogy ktoré boli zamerané na fanziny. Neskôr z toho vznikol aj môj druhý blog "galériART", ktorý sa zameriava na umenie – najmä na atr-brut, naive-art a arteterapiu.


Muzika komunika - najprv vznikol blog, potom neskôr vyšlo aj tlačené číslo fanzinu.
Čo sa týka blogu, tak zhruba niekedy v rokoch 2007/2008 som na internete vypátral prvé hudobné blogy. Dovtedy bol pre mňa pojem "blog" akýmsi osobným článkom o politike na webovej stránke novín SME.

Ostatný zin čo som zatiaľ vydal, bol krátky súbor mojich zhudobnených textov + kresieb pod názvom ŠTICHY.


Roky 2002 - 2007 znamenali najmä aktívne hranie v kapelách, cestovanie, počúvanie množstva muziky, stále nahrávanie kaziet, písanie listov, výmeny, akcie, protesty. Hudobne som sa posunul skôr ku post-punku, folk punku, začal ma zaujímať exotický punk, ex-Yugo, ex-USSR nahrávky, československý underground, alternatíva...o tom všetkom som už v priebehu rokov písal, kto má chuť, môže sa prehrýzť archívom blogu a dohľadať si to.

Ak by teda niekoho zaujímali podrobnosti, čo sa týka kapiel v ktorých som pôsobil, tak tu sú linky:

















Roky 2006 - 2018 - tak to vezmem už len tak jedným šmahom, to bolo tak zo všetkého niečo + kapely: STEH, ŠIGELA, Strom, Štich.

Zhruba v rokoch 2008 - 2010 som už od pravidelného verejného hrania s kapelami trochu ustúpil a hudbe som sa venoval - a stále sa venujem - skôr prostredníctvom terapeutickej práce s ľuďmi s postihnutím a tiež s Rómami a deckami so sociálne zvýhodneného prostredia. 

Stručne o tom tu:


Muzikoterapia


Muzikoterapia ako využitie hudby a hudobných prvkov v rámci terapie je dôležitou súčasťou mojej komplexnej práce s klientom. V našom prípade ide o využitie rytmických hudobných nástrojov na rozvoj a cvičenie motoriky rúk. Hudba súvisí s tepom srdca, s dýchaním, s fyziologickou stránkou osobnosti a tiež pomáha prejaviť vnútorné pocity, nálady. Počas aktivity využívam aj skupinovú dynamiku, zameriavame sa na posilňovanie sociálneho aspektu aktivity, ale aj na akcentovanie pozitívnych a silných stránok jednotlivca.

  Zameriavam sa v nej na komunikáciu so všetkými zúčastnenými, podporujem socializáciu a posilňujem schopnosť seba prezentácie klientov. Pri muzikoterapii využívam perceptívne (aktívne) spôsoby - hranie na nástroji (gitara, elektrický klavír, rozličné perkusie, hrkálky, bubny rôznych veľkostí...), spev ako aj receptívne (pasívne) spôsoby  - počúvanie hudby, relaxáciu spojenú s hudbou alebo kombináciu arteterapie s hudobným pozadím. Využívam skupinovú aj individuálnu formu muzikoterapeutických stretnutí, pri ktorých sa zameriavame na pozitívne akcentovanie silných stránok klienta a správnu korektúru nevhodných prejavov. Klienti môžu na stretnutí aktívne participovať napr. výberom piesní, prípadne svojským prejavom, interpretáciou. Na individuálne stretnutia máme vyčlenenú terapeutickú miestnosť s hudobnými nástrojmi, ktorá je prispôsobená individuálnej práci.  Obľúbené je u nich najmä skladanie rôznych veselých pesničiek z príbehov, ktorými sami žijú, vychádzajúcich z reálií v ktorých sa pohybujú. Muzikoterapeutickým stretnutiam prikladám dôležitý význam, majú pozitívny ohlas u klientov a tvoria podstatnú časť mojich terapeutických vstupov pri mojej celkovej práci s nimi. 

(text pochádza z jednej anotácie, ktorú som písal pre istú webovú stránku)

Viac ku tejto téme ešte tu: 

http://ceruzouafarbou.blogspot.sk/2018/02/clanok-z-novin.html


No, ak by som to mal nejako uzavrieť, tak zmienim, že hudbe sa teraz trochu venuje aj môj starší syn, ktorý chodieval v rámci ZUŠ-ky tri roky na gitaru. Aktuálne - pred rokom prestúpil na nový nástroj - keyboard. Učí ho pán učiteľ Juřík, svojho času klávesák skupiny BANKET. Áno, tej skupiny, ktorú v úvode toho článku spomínam. Kruh sa po 30-tich rokoch uzavrel. Alebo nie? Alebo sa len ako špirála točí ďalej...






























Synátor Matúš na hudobnom vystúpení v ZUŠ-ke.



Mišo

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

CO-CA - live VRAH (2002)