Geralf Pochop (1964), autor niekoľkých publikácií o punkovm hnutí na území bývalého východného Nemecka. Žil v Halle (vtedy malo mesto názov Salle), neskôr, v roku 1989, bol v rámci akcie tajnej služby Stasi deportovaný do Berlína, kde pár mesiacov na to zažil pád Berlínskeho múru.
Ahoj Geralf,
posielam ti pár otázok ohľadom života a aktivít punkového hnutia v bývalom východnom Nemecku.
Geralf Pochop
1. Punkový životný štýl v NDR bol poznačený štátnym útlakom. Aké boli v tých časoch najväčšie problémy pre ľudí s nekonformým postojom?
G: Ak si v NDR vyzeral inak, automaticky si sa stal nepriateľom a bol si vystavený represiám. To zažili všetky subkultúry v NDR, pretože príslušnosť k subkultúre sa vždy prejavuje aj navonok, a tým osoba nezodpovedala obrazu požadovanej socialistickej ideálnej osobnosti.
Keď sa v NDR objavili prví punkáči, tento neúmyselný boj medzi mládežou a diktatúrou sa v priebehu veľmi krátkeho času vystupňoval do neúnosných rozmerov. Spočiatku to boli len kontroly preukazov, predvádzanie na policajnú stanicu a aj niekoľko zatknutí, ktoré skončili trestom odňatia slobody.
V polovici roku 1983 Erich Mielke, šéf jednej z najobávanejších tajných služieb na svete, vyhlásil „punk“ za svojho hlavného nepriateľa. Vydal rozkaz na „tvrdý postup proti punku“. V dôsledku toho sa všetci punks neúmyselne stali oficiálnymi nepriateľmi štátu. V NDR však nebolo veľa punkerov. V tom čase boli takmer všetci punks pubertálni mladí ľudia vo veku od 13 do 18 rokov a väčšina z nich ešte nemala nepriateľský postoj voči NDR.
Gräte, Geralf , Dana, 1986, foto: archív Geralf Pochop
Ženy-punkerky navyše zažívali špecifické represie zamerané voči nim ako ženám. V prípade tehotenstva, alebo po pôrode, hrozili takmer všetkým, aj tým, že im odoberú dieťa. Ženy boli často na disciplinárne účely umiestňované do takzvaných „Tripperburgen“ (zariadení pre sexuálne chorých), kde boli brutálne týrané.
To sú len niektoré príklady. Aby sme pochopili, ako brutálne systém postupoval proti punkáčom, tu je časť z rozprávania od Conny Steinerovej, punkerky z Východného Berlína:
Conny Steiner Foto: archív Conny Steiner
„Pri zatýkaní som sa často bála, lebo som nevedela, čo so mnou urobia. Či ma vôbec pustia preč. Bola som im úplne vydaná na milosť a nemilosť. Našťastie proti mne nenašli nič konkrétne a nemali tak žiadny dôvod uväzniť ma, alebo vydierať, aby som s nimi spolupracovala ako informátorka. K maturite ma však nepripustili. V NDR sa nesmel chodiť na strednú školu, ak si mal k štátu "nepriateľský“ postoj. Ale v kútiku duše som sa predsa len vždy trochu bála. To som samozrejme nikdy nedala najavo, navonok som sa vždy tvárila, že mi nič nie je. Za to ma však naozaj často kruto týrali. Dalo by sa to považovať za mučenie. To, ako som niekedy vyzerala... zlomené prsty, modriny, krvavý nos...raz dokonca zlomené rebro... Radšej na už to ani nechcem myslieť.
10. decembra 1986 ma vo veku 17 rokov zatkli. Ako vždy bola policajná kontrola sprevádzaná bezdôvodným násilím. Zitrone a ja sme boli počas takzvanej „kontroly dokladov“ okamžite napadnutí, urážaní a kopaní. Vtedy pretiekol pohár mojej trpezlivosti a bránila som sa a pravdepodobne som jednému z „ľudových policajtov“ vrátila úder. Keď prišli ich posily, bolo to naozaj zlé. Zaviazali nám ústa a nohy, veľmi bolestivo nás „uzemnili“. Na stanici ma pripútali k radiátoru, o ruky a o nohy. Každý „policajt“ ma mohol poriadne nakopať a podľa ľubovôle ma označovať rôznymi nadávkami. Nakoniec som upadla do bezvedomia. Potom som strávila tri a pol týždňa na samotke bez vychádzok, aby nikto nemohol vidieť moje zranenia. Celkovo som absolvovala jeden mesiac predbežného zadržania v Keibelstrasse v Berlíne, potom jeden mesiac predbežného zadržania v Bauhofstraße v Postupime a päť mesiacov väzenia v Hohenleubene pri Gera. Prepustili ma 9. júla 1987. Odsúdili ma za údajný odpor proti štátnej moci, štátne nepriateľské podnecovanie, urážky.
...Moja najhoršia skúsenosť bolo násilie zo strany polície v Keibelstraße. Údery počas výsluchov – a keď som na otázky neodpovedala, alebo som dala odpovede, ktoré nechceli počuť, musel som do „Steheru“. To bola cela s neónovým osvetlením. Tam sa muselo stáť na určitom mieste. A naboso! Bola zima a bolo tam veľmi chladno. Nesmel si sedieť ani spadnúť, inak vošiel niekto s obuškom... Trvalo to hodiny. Niekoľkokrát som spadla z vyčerpania a potom som dostala poriadnu nakladačku! To bola moja najhoršia skúsenosť!...Ale, čo mám povedať...prežila som to!!!“
Policajná akcia proti punkerom v Nauemburgu v roku 1983. Foto: Geralf Pochop
2. Systém – školy a polícia – potláčal akékoľvek náznaky nonkonformity. Ako sa ti podarilo prekonať tento "ostnatý drôt"?
G: Keď je človek mladý, cíti sa neporaziteľný. A my sme vtedy boli všetci veľmi mladí. V ľuďoch zo Stasi, ktorí ma stále znova a znova odvádzali a vypočúvali, som nevidel to reálne nebezpečenstvo, ktoré pre mňa predstavovali. Jasné, vedel som, že sú to ľudia zo štátnej bezpečnosti. Ale v prvom rade to pre mňa vtedy boli otravní starí muži v škaredom oblečení. Stále mi hovorili, že by som mal zmeniť svoj outfit, lebo vyzerám hrozne. Ale oni sami vyzerali hrozne. My sme naopak vyzerali cool. My sme boli tí cool! Tí starí muži boli pre mňa len nuly! Nechápal som, čo vlastne chcú, a nevnímal som nebezpečenstvo. Teraz viem zo svojich spisov Štátnej bezpečnosti, že to boli vyškolení vyšetrovatelia strašnej a brutálnej tajnej služby, ktorí boli vycvičení na to, aby vydierali priznania a ničili ľudí. Vtedy som to nevnímal. Bolo to vlastne aj isté generačné stretnutie.
Punkový workshop/stretnutie Jugend 86 v Rudolstadte v evanjelickom kostole (vpravo Conny Steiner) Foto: Geralf Pochop
3. Bol si súčasťou scény v Halle. Aké možnosti boli v tom čase na založenie punkovej kapely? Ako vyzerali skúšobne a aké boli možnosti nahrávania demo nahrávok?
G: V Halle (Saale) bola veľmi aktívna punková scéna. Väčšina punkových kapiel z nášho mesta skúšala v suteréne kostola Christus-Kirche. KVD., Müllstation, Erledigt, Die Rote Zora a niektoré ďalšie. Boli aj kapely, ktoré vznikli a pohybovali sa v umeleckých kruhoch - Größenwahn, Die letzten Recken alebo Die Ambulanten Musikanten auf dem Weg ins Hospital. Pokiaľ viem, tieto kapely skúšali v rôznych súkromných priestoroch.
Demo nahrávky sa často nahrávali jednoducho na kazetový magnetofón. Stačilo začať hrať a stlačiť tlačidlo nahrávania. V kostole Christuskirche mohli niektoré kapely nahrávať aj u nášho farára.
4. Koncerty sa konali v kostolných záhradách a kostoloch. Boli niektorí členovia punkovej scény veriaci, alebo to bola jednoducho ochota cirkvi pomôcť prenasledovaným?
G: V polovici roku 1983 vydal Erich Mielke, šéf obávanej tajnej služby - Štátnej bezpečnosti, rozkaz „Tvrdý postup proti hnutiu punk“. Týmto rozkazom bolo v NDR fakticky zakázané všetko, čo malo čo do činenia s punkom.
Punkové koncerty neboli na verejných priestranstvách možné ani predtým.
Ale po rozkaze ktorý zaviedol„tvrdý postup proti punku“ sa punkové koncerty mohli v zásade konať už len pod ochranou evanjelickej cirkvi.
Tento útočisko nám však neposkytla celá evanjelická cirkev. Boli to jednotliví kňazi a mládežnícke diakonky, ktorí punkom otvorili dvere do kostola. Štát, ľudová polícia a Štátna bezpečnosť nesmeli v kostoloch zasahovať. Bolo to ako akési cirkevné azylové miesto.
V Halle (Saale) sme mali šťastie, že sme mali jedného mimoriadneho odvážneho farára, ktorý punkerov podporoval. Volal sa Siegfried „Siggi“ Neher (https://www.havemann-gesellschaft.de/aktuelles/in-memoriam/siegfried-siggi-neher/).
Poskytol nám svoje útočisko. Kostol Christuskirche v Halle (Saale) bol takmer autonómnym mládežníckym centrom. V suteréne skúšali punkové kapely. Na prvom poschodí mali punkáči samosprávnu kaviarňu, ktorá bola dôležitým miestom stretávania celej punkovej scény v NDR. Pred oltárom kostola sa konali punkové koncerty. A raz ročne sa konal punkový workshop. Bol to punkový festival, na ktorom každý rok hrali mnohé punkové kapely ako Wutanfall, Namenlos, Schleimkeim, Restbestand, Betonromatik, L’Attentat, Paranoia, Planlos, Küchenspione, Re-Aktion a mnoho ďalších. Aj prvý celonemecký punkový festival sa konal 30. apríla 1983 v Kristovom kostole v Halle. Bez útočiska, akým bol kostol, by sa punková scéna v NDR nikdy nemohla tak rozvinúť.
Dana, moja priateľka a hudobníčka v jedinej dievčenskej punkovej kapele v NDR, Die Rote Zora, spomína na kostol Christus-Kirche: „Kostol Christus-Kirche bol pre nás punkerov domovom. Úprimne povedané, mám dojem, že to bolo niečo ako "krysia nora". Keby to otvorili, kam by sme mali utiecť? Jednoducho by nás zabili.“
5. Aký veľký tlak vyvíjala Stasi na punkové hnutie? Viem, že napríklad niektorí členovia skupiny L'ATTENTAT tomuto tlaku podľahli a spolupracovali.
Na punkerov bol v NDR vyvíjaný obrovský tlak, aby pracovali ako informátori pre Štátnu bezpečnosť a zradili svojich priateľov. Mňa samotného Stasi dvakrát uniesla. Raz do lesa. Inokedy do domu určeného na zbúranie. Tam sa ma všetkými prostriedkami snažili prinútiť, aby som podpísal záväzok stať sa informátorom. Vyhrážali sa mi dlhoročným väzením, násilím a dokonca aj likvidáciou mojej osoby (teda vraždou). Nepodpísal som to. Zradiť svojich priateľov ako informátor bolo to najodpornejšie, čo som si vedel predstaviť. NIKDY!!!
Po páde múru sa bohužiaľ zistilo, že existovali punkáči, ktorí takýto záväzok informátora podpísali. To je dodnes otvorená rana v punkovej scéne NDR. Najznámejším a pravdepodobne najnepochopiteľnejším prípadom je skutočne špionážna činnosť Imada, člena kapiel Wutanfall a L’Attentat. Najmä preto, že Imad bol ten posledný, od koho by to niekto očakával. Vždy stál v prvom rade, prednášal plamenné anarchistické reči a pomáhal organizovať mnoho punkových koncertov.
6. Odkiaľ si získaval nahrávky kapiel, demo kazety atď.? Mal si kontakt so Západom, so scénou za múrom? Zbieral si nahrávky? Ktorá nahrávka vo tvojej zbierke je podľa teba najzaujímavejšia?
G: Demo kazety punkových kapiel z NDR sa často rozdávali zadarmo, alebo sa lacno predávali na punkových stretnutiach v kostoloch. Hudbu zo Západu sme nahrávali z západného rádia, ktoré sme mohli prijímať v Halle. Punkové LP platne často pašovali do NDR babičky (ktoré smeli cestovať na Západ). Niektoré LP platne som vtedy kúpil v Maďarsku, napr. v obchode s platňami Hunky Punky. S punkermi na Západe som nemal takmer žiadny kontakt. Svoje demo nahrávky som pred časom daroval svojim deťom. Najzaujímavejšia nahrávka, ktorú som mal, bola nahrávka z punkového festivalu v roku 1983 v Christuskirche. Túto nahrávku som pri odchode do Spolkovej republiky Nemecko nechal v NDR a bohužiaľ sa kazeta stratila. Ale stále mám všetky nahrávky od kapely KVD.
Skupina Schleimkeim v Punkwerkstatt na pozemku evanjelického kostola v Erfurte v roku 1986. Foto: Geralf Pochop
7. Vysvetli, prosím, pojem Kirche Von Unten - „Cirkev zdola“. Mohol by si opísať jej činnosť? Ako sa stalo, že sa Cirkev stala tak otvorenou voči nonkonformistickým punkáčom?
G: „Cirkev zdola“ vznikla približne v roku 1986. Cieľom KvU bolo prinútiť cirkev, aby prevzala väčšiu politickú zodpovednosť. Evanjelická cirkev mala byť podnecovaná k tomu, aby otvorene kládla politické požiadavky a zaujímala kritické stanovisko voči diktatúre NDR. Uskutočnili sa dva cirkevné dni "zdola". Jeden v roku 1987 vo Východnom Berlíne. Druhý v roku 1988 v Kristovom kostole v Halle (Saale). Tam hrali aj mnohé punkové kapely. KvU organizovala aj mnoho ďalších koncertov a bola pevnou súčasťou opozície v NDR.
Geralf Pochop 7. októbra 1987 krátko pred zatknutím. Foto: súkromný archív Geralfa Pochopa
8. Na jarnom festivale AlösA v kostole Erlöserkirche v Berlíne v apríli 1988 hrali aj kapely z Československa: O.P.M., ŠANOV a DO ŘADY! Ako sa dostali do kontaktu s miestnou scénou v NDR? Bol si na tom festivale?
G: Samozrejme, že som tam bol. Myslím, že takmer všetci punkáči z NDR boli na jarnom festivale AlösA v roku 1988. S približne 2800 návštevníkmi to bola najväčšia punková akcia, aká sa kedy v NDR konala. Ja som sa však na organizácii nepodieľal a neviem, ako vznikli kontakty s kapelami z Československa. Ale medzi punkáčmi z NDR a punkáčmi z Československa, Poľska a Maďarska boli vždy kontakty. V roku 1987 som bol napríklad v Plzni, keď tam hrali Die Toten Hosen. Koncert bol, žiaľ, rozohnaný československou políciou. Punks z Plzne zorganizovali ubytovanie pre nás 30 punkerov, ktorí sa z NDR dostali cez hranice na koncert. Súdržnosť punkerov vo východnom bloku bola skvelá.
Die Toten Hosen v roku 1987 v Plzni, Foto: Geralf Pochop
9. S publicistom Alexandrom Pehlmanom som sa niekoľkokrát stretol na konferenciách o fanzinoch v Prahe. Poznáte sa? Spolupracujete? Jedným z mojich najdôležitejších zdrojov informácií o punku v NDR je blog TAPE ATTACK. Poznáš ho? Mimochodom, viem aj o vydavateľstve Tape Utopia, ktoré tiež nahrávkami mapuje bývalú scénu v NDR. Si s nimi v kontakte?
G: Poznám Alexandra Pehlmana. Jeho kniha Warschauer Punk Pakt je skvelá. Ale nespolupracujeme. On sa venuje histórii punku v NDR skôr z vedeckého a hudobného hľadiska. Ja sa naopak zameriavam viac na prácu svedkov tej doby. Na históriu vtedajšieho punkového hnutia. A vzhľadom na moju vlastnú históriu, je pre mňa najdôležitejší pohľad na rebéliu scény punku v NDR a represie štátu proti nám.
10. Akú literatúru by si odporučil tým, ktorí sa zaujímajú o punkovú scénu v bývalom NDR?
G: Tim Mohr „Stirb nicht im Warteraum der Zukunft. Die ostdeutschen Punks und der Fall der Mauer“
Ray Schneider, Connie Mareth „Haare auf Krawall: Jugendsubkultur in Leipzig 1980 - 1991“
Christiane Eisler „WUTANFALL. Punk in der DDR 1982-1989: Die Protagonisten damals und heute“
Henryk Gericke, Michael Boehlke „Too much future. Punk in der DDR“
Anne Hahn & Frank Willmann „Satan kannst Du mir nochmal verzeihen, Otze Ehrlich, Schleimkeim und der ganze Rest“
Jakob „Schrammel“ Geisler „Schreie von unten - Songtexte von Punkbands aus der DDR 1979 – 1989“
Geralf Pochop „Untergrund war Strategie. Punk in der DDR: Zwischen Rebellion und Repression“
Geralf Pochop „Tanz auf dem Vulkan. Widerständige Punk-Frauen in der DDR“
11. Ak by si mal vybrať desať najdôležitejších nahrávok punkovej scény z NDR, ktoré by to boli?
1. L’Attentat „Ohne Sinn“
2. Namenlos „Nazis wieder in Ost-Berlin“
3. Wutanfall „Leipzig in Trümmern“
4. Schleimkeim „Untergrund und Anarchie“
5. Planlos „Überall wohin man schaut“
6. KVD „Gorbatschow“
7. Schleimkeim „Spitzel“
8. L’Attentat „Friedensstaat“
9. Namenlos „MfS-SS“
10. DDR Terrorstaat „DDR Terrorstaat“
12. Aký je tvoj osobný príbeh ako punkáča v NDR?
G: Narodil som sa v roku 1964 v Halle (Saale) a tam som aj vyrastal. V roku 1982 som spolu s priateľmi obsadili veľký byt. Ten slúžil ako miesto stretávania sa mládeže zo subkultúr. Vtedy som mal kontakty s cirkevnou subkultúrou a s východnou punkovou scénou. V tom istom roku som na vlastnej koži po prvýkrát zažil brutalitu štátnych orgánov voči inak zmýšľajúcim ľuďom.. Svoj prvý punkový koncert som zažil v roku 1982 v Lutherkirche v Halle (Saale). Hrali tam kapely Wutanfall a Größenwahn. V roku 1983 som navštívil prvý celonemecký punkový festival v Christuskirche v Halle (Saale). V tom istom roku som sa zúčastnil demonštrácie nezávislého mierového hnutia NDR a skončil som vo vyšetrovacích celách neslávne známeho „Roten Ochsen“, väzenia Štátnej bezpečnosti v Halle (Saale). V nasledujúcich rokoch som viedol život východného punkáča mimo každodenného života v NDR, podieľal som sa na organizácii undergroundových punkových koncertov, často som cestoval do Maďarska a na vlastnej koži zažil tamojšiu subkultúru. V roku 1984 mi bol udelený zákaz výkonu povolania. Rozhodol som sa úplne odmietnuť vojenskú službu. V rokoch 1986/1987 ma Stasi viackrát uniesla a vyvíjala na mňa masívny tlak, aby som podpísal záväzok stať sa informátorom. Nepodpísal som to! 7. októbra 1987, v deň 38. výročia založenia NDR, ma zatkli a odsúdili na šesť mesiacov, ako politického väzňa. Po prepustení z väzenia som napísal niekoľko článkov pre podzemné noviny mOAning star, podpísal množstvo protestných vyhlásení a naďalej pomáhal pri organizácii a realizácii subkultúrnych hudobných podujatí v halleskej Kristovej farnosti a pri organizácii 2. Kirchentagu von Unten. V máji 1989 som bol v rámci akcie Stasi „Nelke 89“ a „Symbol 89“ deportovaný do Spolkovej republiky Nemecko. V auguste 1989 som pomohol svojej priateľke utiecť do Spolkovej republiky Nemecko. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 som zažil v berlínskej štvrti Kreuzberg.
Vďaka Gelarf za rozhovor.
Info:
www.untergrund-war-strategie.de
Auswärtsspiel – Die Toten Hosen in Ost Berlin – Stasi hört mit – S01 E03
Mišo
.jpeg)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára